Vianoce – Narodenie Pána

(25. december 2020; pastiersky list Banskobystrického biskupstva)

Drahí veriaci, milí bratia a sestry,

všetkých vás srdečne pozdravujem.

S celým kresťanským svetom – a s mnohými ľuďmi dobrej vôle – radostne oslavujeme narodenie Pána Ježiša, oslavujeme Vianoce. V duchu voláme tak, ako bolo počuť na betlehemských nivách pred dve tisíc rokmi: „Dnes sa nám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán!“ (por. Lk 2, 11).

Slávime najradostnejšie tajomstvo našej viery. Pravý Boh, druhá osoba Najsvä-tejšej Trojice (por. Hebr 1, 3), Ježiš Kristus, sa v Betleheme narodil z matky, Panny Márie. Vzal si z nej, a to čírou mocou Ducha Svätého, pravú ľudskú prirodzenosť – a tak sa stal človekom (por. Jn 1, 14).

Boh – Ježiš prišiel na túto zem, aby nám rozprával o Bohu naším ľudským jazykom; aby sme čo najľahšie mohli vniknúť do neviditeľných tajomstiev sveta a vnútorne sa posvätiť – „stať sa šťastnými“. Významný staroveký teológ Gregor Naziánsky (+390) výstižne napísal: „Potrebovali sme Boha, ktorý si vzal telo a zomrel, aby sme my žili. S ním sme zomreli, aby sme sa očistili; s ním sme vstali z mŕtvych, pretože sme s ním zomreli. A s ním sme oslávení, lebo s ním sme vstali z mŕtvych.“

Pán Ježiš nielen slovom, ale najmä svojím správaním a konaním, ohlasoval Božiu dobrotu (por. Sk 10, 38). Oznámil nám, že jediný všemohúci Boh, Pán celého neba i zeme, miluje každého jedného z nás. Zjavil nám, že tento absolútny Pán vesmíru chce, aby sme my všetci boli šťastní. On, Ježiš, nám ukázal pravú lásku, ktorá nás – ako jediná – môže urobiť šťastnými.

Len si spomeňme, na koľkých miestach ľudia bežne hľadajú šťastie: v sláve, v bohatstve, v pôžitku, v úspechu, v moci, v neobyčajných výkonoch... A ako to dopad-ne? Históriu posledných tisícročí ľudstva dosť dobre poznáme. Sláva a moc priviedli mnohých k nespravodlivosti a tyranstvu. Bohatstvo a pôžitok priviedli mnohých k bezcitnosti a úpadku. Žiaľ, ani sami bohatí a slávni, či úspešní a mocní, neboli naozaj šťastní, a ešte menej boli šťastní tí, ktorí žili okolo nich a prichádzali s nimi do styku.

História môže byť pre nás poučením. Spoznávame, že ľudia sa sami nedokážu urobiť šťastnými. K tomu, aby métu pravého šťastia naozaj dosiahli, potrebujú vyššie, a to večné ukotvenie; musia mať vzťah k Najsvätejšiemu; musia mať spojenie s Bohom. A novonarodený Ježiš prišiel na túto zem práve preto, aby toto spojenie vybudoval, teologickou rečou povedané – aby nás vykúpil.  

Z evanjelií vieme, že Ježišovo vyučovanie bolo nielen teoretické, ale aj praktické. On zmýšľal, rozprával a konal tak – aby jeho život bol „láskou k Bohu a blížnemu“. Veď vieme, že on neskôr, v plnosti predpovedaného času - z lásky k Otcovi a k nám - zomrel na kríži a vykúpil nás z otroctva hriechu a večnej smrti. Vykúpením navždy postavil most spájajúci ľudstvo s Bohom.

Známy ruský spisovateľ, Fiodor Michajlovič Dostojevskij (1821-1881), mal mi-moriadny dar realisticky opísať život a hlboko nahliadnuť do vnútra človeka.

V jednom románe rozpráva o mužovi, ktorý bol na Vianoce, práve na Štedrý deň, prepustený – vyšiel z väzenia na slobodu. Sloboda ho priam ohúrila. Túlal sa po meste a nevedel, kam v tomto čase ísť. Svetlá vianočných sviečok vnikali do jeho očí, sčasti aj do duše a on premýšľal o svojom smutnom postavení. Videl, ako hlboko klesol, keď podľahol svojim náruživostiam. Videl, že už akosi nie je schopný čisto sa radovať... Pohrúžený do chmúrnych myšlienok prechádzal ulicami až vyšiel za mesto. Na jeho okraji našiel ikonu Božej Matky s Ježiškom pekne ozdobenú smrekovou čečinou. Tam sa zrazu zastavil, akoby skamenel...

Ikona Božej Matky s Ježiškom v ňom vyvolala oveľa silnejšie spomienky ako svetlá vianočných sviečok. Prekvapujúco živo a silne si spomenul, že ako chlapec býval na Vianoce vždy veľmi šťastný. Spomínal a zamyslel sa nad tajomstvom svätej noci, nad Božou Matkou a najmä nad jej dieťaťom. Uvedomil si, spoznal a odhalil prameň svojej biedy... Siahol do svojej tašky a vybral z nej fľašu vodky. Tam, pred obrazom Boho-rodičky s mužnou ráznosťou vylial obsah fľaše na zem a fľašu rozbil o kameň. Od tej chvíle začal nový život, život pred tvárou Božieho dieťaťa spočívajúceho na rukách Bohorodičky.

Znalci rozsiahleho a krásneho literárneho diela spisovateľa Dostojevského hovoria, že preto tak živo a hlboko opísal oslobodenie väzňa a jeho obrátenie, lebo sčasti opisoval svoju životnú skúsenosť. Aj on, Fiodor Michajlovič Dostojevskij, bol roky vo väzení a potom túžobne hľadal životné šťastie.

Drahí veriaci, milí bratia a sestry, Ježiš prišiel na túto zem, aby nám zrozumiteľne – v ľudskom tele – porozprával o Bohu a našom živote. Zjavil nám, že Pán Boh miluje každého jedného z nás a chce, aby sme boli šťastní. On nám ukázal pravú lásku k Bohu a k blížnemu, ktorá nás môže urobiť šťastnými. Už v Starom zákone (Dt 33, 28-29) Boh prisľúbil svojmu ľudu: „Šťastný si, Izrael! Kto sa ti vyrovná? Ľud, ktorého spásou je Pán! On je tvoj štít ochranný, on je tvoj meč slávny.“

Žiaľ, že ľudia bežne hľadajú šťastie inde, ale nenachádzajú ho. Veď ani bohatstvo, ani sláva, ani moc neprivádzajú ľudstvo k vytúženému šťastiu. K najbohatším a najsláv-nejším izraelským kráľom patril Dávid. Slávne vládol takmer štyridsať rokov. Ale aj on nám dobromyseľne radí: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán; šťastný človek, čo sa utieka k nemu. Vy, jeho svätí, bojte sa Pána, veď bohabojní núdzu nemajú“ (Ž 34, 9-10).

Dnes slávime Vianoce. Boh nás v betlehemskej noci tajomne oslovil svojím vteleným Slovom, ktoré je láska. Keď sa chceme radovať a mať pravý úžitok z Vianoc, musíme myslieť na to, čo Vianoce skutočne znamenajú a k čomu Vianoce pozývajú: Boh chce s nami a v nás robiť dobro, chce veľkodušne rozlievať svoju milosrdnú lásku na svet.

Otvorme sa Bohu a klaňajme sa mu! Prijmime Ježiša, jeho slovo a jeho náuku, do svojho srdca a života! Tak mu dovolíme, aby sa vianočný zázrak Božieho dobra uskutočnil aj v nás a okolo nás. Tak sa otvoríme pravému šťastiu, po ktorom každý z nás túži.

Zo srdca vám všetkým vyprosujem a želám takéto krásne, láskou naplnené a požehnané Vianoce!

                                                                      Mons. Marián Chovanec, biskup